Pre tých ktorý nevedia čo je PonyExpress trošku Vám to priblížim. .

PonyExpress

Pre tých ktorý nevedia čo je PonyExpress trošku Vám to priblížim. Je to spomienka na časy kedy sa takto fungovalo normálne a posielanie pošty inak nešlo.

Písal sa  rok 1984 - a to bola, ako my dnes hovoríme - ťažká totalita. A práve  v takej dobe existovali nadšenci, ktorí si svoju vysnenú predstavu o romantike divokého západu nenechali vziať a povýšili ju na svoj životný štýl. Realita všedných dní však nebola tak romantická, keď títo kovboji - priekopníci postupne presadzovali westernové jazdenie, ktoré bolo vo vtedajšom kvitnúcom socialistickom Československu považované za propagáciu prehnitého kapitalistického poriadku západu.

Situácia nebola ružová ani pri zabezpečovaní si výstroje a výzbroje jazdcov a koní. Avšak chuť a túžba byť westernovým jazdcom dodávali týmto pionierom “divokého západu na východe” na činorodosti a svetlo sveta uzreli po domácky vyrobené kožené vesty, chapsy, ostrohy, sedlové tašky, uzdenia pre kone a aj westernové sedlá a mochilla pre Pony Express.

Obtiažnosť zhotovovania týchto westernových potrieb však nespočívala len v manuálnej zručnosti, ale hlavne vo vyschnutých informačných prameňoch. Jednoducho povedané, k dispozícii vtedy bolo malé množstvo dobových fotografií westernových jazdcov, alebo rôzne rozprávkové rozprávania o statočných chlapoch divokého západu a ich hrdinskom boji proti zločincom. Najkvalitnejšími prameňmi boli westernové časopisy a knihy dovezené z USA rôznymi cestami. 

Slovensko sa k Ponyexpresu pripojilo v roku 1999 trasa: Janovík Bumbálka - Makov - Žilina - Podlesok Košice - Milhosť (hraničný priechod do MR) Trenčín – Galanta – Bratislava. Celková dĺžka: cca 550 km

V roku 1998 prišli zástupcovia Slovenska do Čiech, na tzv. výzvedy. Na jednaní bolo ponúknuté pripojenie k ČsXP. Podmienkou bolo spustiť v roku 1999 aspoň tri úseky od hranices ČR. Vznikla atypická situácia pri tvorbe trasy, pretože už bolo spustených p仝 úsekov z Košíc do Olcnavy a pri vzniknutej medzere medzi Olcnavou a Žilinou vykryl prepravu pošty Mail CarPony Express-u. V ďalších rokoch bola medzera skrátená na úseky Ružomberok - Kraľovany. V súčasnosti je trasa prepojená koňmo. Pribudla nová trasa – južná a juhozápadná vetva, ktorá spája Žilinu s Bratislavou.

 zdroj:(www.ponyexpres.sk)

Táto trasa sa jazdí piatym rokom a tento rok sa dostavilo tej pocty mne aby som si to vyskúšala a zažila to, bola to veľká výzva a odvaha sa nato dať, no hneď som bez váhania túto výzvu prijala a začala sa na ten deň pripravovať. Keďže jazdím na mladučkom 4 ročnom valachovi  je to biely Lipicán ktorý ešte nieje dostatočne vycvičený mala som strach že to nezvládne. Bolo po ceste pár úsekov a prekážok ktorých som sa bála že neprejdeme no neostávalo nám nič iné ako to vyskúšať a popasovať sa stým. Keď prišiel ten deň D, bola som veľmi nervózna a bála som sa čo a ako bude. Nachystané krásne raňajky mi ani nešli dole krkom tak som bola nervózna a premýšľala nad všetkým. Išla som sa obliecť a pomaly som šla chystať veci do auta a výstroj, potom som šla za Sigim a aj jeho som začala pripravovať na jeho veľký deň. Vyumývaný a vyčesaný, no vyzeral ako z rozprávky keď bol už čas vyraziť tak sme išli nakladať do prepravníka aj to zvládol na jednotku keďže nastupoval druhý krát v živote. Sadli sme do auta a vyrazili, bola som stále nervóznejšia viac a viac, po ceste som si však uvedomila že keď budem takáto nervózna nieje to dobré Sigi to bude zo mňa cítiť a aj on bude nervózny ešte viacej. Začala som si hovoriť že to dobre dopadne a že si tu musím riadne užiť ako keby som bola na vychádzke.

Po príchode na miesto  odovzdávky mochili sme rýchlo nasedlali prebrali poštu a vyrazili sme na cestu dlhú 25 km. Na mieste z ktorého sme vyrážali bolo veľmi rušno konali sa tam vodácke preteky a Sigi bol medzi toľkými ľuďmi nesvoj tak som to tam nezdržovala a vyrazili sme.  Prvá prekážka bola už po asi 2 km a to prejsť popod most cez taký malí tunel v ktorom bola tma. Bolo to neuveriteľné prešiel tým ako by to tam ani nebolo žiadne zaváhanie.  Prešli sme kúsok po meste kde sa na nás upínali zraky všetkých okoloidúcich. Bolo to milé ako každý pozeral že čo sa deje kde sa tu zobral v meste kôň a prečo som taká nastrojená a tak. No po chvíľke prišla ďalšia prekážka ktorej som sa obávala najviac húpací most, no nedala som to na sebe poznať a viedla som ho ako by sa nič nedialo. Zatočila som smerom na most no zrazu sa zastavil nastražil uši a ja mu hovorím Siginko poďme nič sa nedeje a zrazu sa pohol a akoby nič ho celý prešiel ja som bola v nemom úžase a šťastná ako blcha. A už nám nič nestálo v ceste aby sme sa po tráve a krásnom vale rozbehli a pádili cestou necestou s vetrom o závod. Bolo to úžasné rozbehli sme sa a tryskom sme leteli až dokým si sám nepovedal že už chce spomaliť, nehnala som ho nasilu,  išli sme jeho tempom koľko vládal lebo som ho nechcela uštvať. Keď sme sa blížili k cieľu cítila som ako mi spadol obrovský kameň zo srdca a bola som nesmierne šťastná že sme to zvládli, naňho som bola moc hrdá bol úžasný. V diaľke som už videla ako nás čakajú a vykúkajú tak sme nato šláply a prileteli sme tam ako blesk vo veľkom štýle. Všetci tlieskali a gratulovali nám k našej prvej spoločnej veľkej jazde.  Keď som zosadla hneď som Sigiho vyobjímala a chválila aj keď bol celý spotený nevadilo mi to lebo to k tomu patrí trošku sme sa vykrokovali a schovali sme sa pod strom do chládku kde ho čakalo prekvapenie, plná zem jabĺčok a mohol papať koľko vládal.

Čakali sme kým dorazia ďalší jazdci ktorý prevezmú mochilu a pôjdu ďalej. Keď prišli bolo to úžasné chovali sa ako keby sme sa poznali niekoľko rokov vyobjímali sme sa a potriasli rukou, pýtali sa na cestu a ako sa nám darilo, boli milý a moc priateľský ale to sú skoro všetci ľudia od koní. Nie nadarmo sa hovorí že koňáci majú zlaté srdce.  Nasadli na kone a pokračovali vo svojej ceste v ktorej som im zaželala veľa šťastia. Naložili sme Sigiho do prepravníka a išli domov. Po príchode som mu hneď osprchovala nohy a celého očistila od potu aby ho nehrýzli muchy. Keď som ho púšťala do výbehu hneď sa začal váľať a potom sa rozbehol za svojimi kamarátmi.  My sme večer pripravili táborák a všetko sme tam prebrali ešte raz a oslavovali.Bol to najkrajší deň v mojom živote ktorý som zažila a už teraz sa teším na ďalší ročník PonExpressu.